História obce

Obec Bugľovce, ležiaca neďaleko majestátneho Spišského hradu a duchovného centra Spiša – Spišskej Kapituly, je síce neveľká, ale zaujímavá svojou históriou. Vyvinula sa v 2. polovici 13. Storočia na pôvodnom chotári Trsťan, ktorý bol predtým obývaný slovenským obyvateľstvom. Pravdepodobne za tatárskeho vpádu bolo územie vyplienené, takže časť pôdy ktorú predtým vlastnil istý „ Corradus“ ostala voľná. Roku 1258 túto pôdu o rozlohe 4 popluží daroval kráľ Belo IV. Bratom Geubulinovi a Termanovi, ako aj ich dedičom, za ročný poplatok 1 ferto (asi 6 dkg) zlata. Bratia patrili k auridátorom na Spiši, ktorí okrem platenia pozemkovej dane v zlate nemali voči kráľovi ďalšie iné povinnosti. Na tejto zemi potom založili obec, ktorá sa spočiatku volala podobne ako Trsťany – Nadosth. Ešte roku 1317 sa v privilégiu uhorského kráľa Karola Róberta pre spišských Sasov za pomoc v boji proti odbojným veľmožom uvádzali dve obce s názvom „Nádosth“. Ale neskôr už Bugľovce v listinách vystupujú pod samostatným názvom ako „Villa Scriptoris“(1319), „Sreybelfalwa“ (1335), Saiberdorf“ (1346), Gebulfalwa“ (1364),“Geobelfalwa“(1598),“Bugliocz“(1639), „Buglowce“(1773). Kým prvé tri pomenovania pochádzajú od funkcie či povolania magistra Geubulina ( písal sa tiež Gublinus alebo Goblinus), ktorý sa v listinách uvádzal ako „scriptor“ t.j. pisár – Schreiber z Levoče, ďalšie názvy obce majú základ v samotnom mene zakladateľa alebo vlastníka Bugľovciec v 2. polovici 13. storočia.

Gublinus bol v tom čase významným človekom, pravdepodobne s univerzitným vzdelaním. Patril k najvýznamnejším levočským mešťanom – kupcom. Možno práve on bol tým Gublinom, ktorý sa v roku 1274 uvádza ako „comes Sclavorum“ (správca, sudca, gróf Slovákov) na Spiši. Bugľovce teda spočiatku patrili spomínanému Gublinovi a jeho potomkom, z ktorých v 1.polovici 14.stročia poznáme mená Gublina ml. Jána a Hanka. Neskoršie sa Bugľovce stali majetkom rodu Hrhovských (Görgeyovci) zo Spišského Hrhova, tiež Horváthovcov a Tökeovcov, ale najmä Spišskej Kapitily. Tá bola hlavným zemepánom obce až do zrušenia poddanstva v roku 1848. Koncom 50. rokov 19. storočia prebehla komasácia (sceľovanie) pozemkov. Jej výsledkom bola pozemková kniha spísaná v roku 1860. Bývalým zemepánom ostalo necelých 340 jutár kurálnej pôdy (Hrhovským najviac – cca 244 jutár, Tökeovcom 83 jutár, Františkovi Ráczovi a Spišskej kapitile asi po 5 jutár). Ostatná pôda Äasi 317 jutár) bola rozdelená medzi 16 miestnych gazdov. Časť pôdy pripadla aj samotnej obci, učiteľovi a na cintorín. Z gazdov viac ako 30 jutár vlastnil Pavol Bajus, Valent jaroš, dedičia Martina Ledeckého, Ján Rusnák spolu s Valentom Juríkom a Ján Samoľ. Silná spätosť miestnych obyvateľov s pôdou sa prejavuje až do súčasnosti, keďže časť z nich začala znovu súkromne hospodáriť. Po stránke národnostnej obyvateľstvo Bugľoviec tvorili Slováci. Prejavilo sa to v roku 1863, keď sa obec pripojila k petícii 43 spišských obcí zaslanú panovníkovi kvôli ochrane slovenčiny v úradoch a na školách. Z náboženského hľadiska boli Bugľovčania katolíci. Až v 2.polovici 19.storočia sa tu objavili aj iné konfesie. Na jednoliatosť konfisie zaiste vo veľkej miere vplývala blízkosť Spišskej Kapitule i fakt, že bola súčasne zemepánom obce. Keďže Bugľovce ležali neďaleko chrámu sv. Martina na kapitule a v minulosti patrili k malým obciam, kostol tu bol postavený až v 20.rokoch 20.storočia. Zasvätili ho Božskému Srdcu Ježišovmu. Na pečati z roku 1850, ktorú používala obec na overovanie svojich dokumentov sa však objavil obraz sv. Martina, patróna katedrálneho kapitulského chrámu. Je pochopiteľné, že Bugľovce ako fília kapituly si zvolili tento symbol. Pečať sa stala v súčasnosti podkladom pre vyhotovenie obecného erbu a pečate.